V poslednej dobe mám tú smolu, že neustále naražam na články novodobých tragédov, ktorých príspevky na blogoch nemajú ani hlavu, ani pätu.
Nehovorím teraz o nešťastníkoch, ktorí sa potichu sťažujú na situáciu v našej krajine a vypisujú siahodlhé litánia, ktoré nik nečíta, a ak číta, tak majú samé negatívne ohlasy. Hovorím o ľuďoch, ktorí akosi bez sebareflexie píšu o veciach, ktoré:
1. nikomu nič nehovoria
2. svojim obsahom doslova otravujú čitateľa
3. ako bolo spomenuté vyššie, nemajú ani hlavu, ani pätu, ani začiatok, ani koniec.
Napríklad rozjímania o cirkvi, o svojej bývalke, o svojich pocitoch. Zvláštne je, že poniektorí sú schopní zmixovať všetko do jedného maglajzu. Lepkavého tak, že mi ostáva hniť v hlave nasledujúce dni. Rozmýšľam, kde títo ľudia hľadajú energiu na takéto aktivity. Nie je lepšie si vybehnúť von, venovať sa rodine, deťom, priateľke, pozrieť si dobrý film, alebo sa pomilovať?
Aké máte vy názory.
Naopak, veľmi pozitívne ma vedia prekvapiť konštruktívne články, ktoré nie len zaujmú, ale čitateľovi niečo dajú. Zbožňujem dobré recenzie. Alebo príbehy, ktoré obohatia. Alebo opisy ciest do astrálnych svetov. Obdivujem ľudí, ktorých pisateľstvo dokáže nadchnúť davy. Poznáte ten pocit, keď začnete čítať a nechcete prestať,
Páčia sa mi kritiky, ktoré ma prínútia sa pozrieť na opisované dielo. Alebo si ho minimálone vygúgliť.
Ešte viac by sa mi páčilo, keby tí novodobí tragédi, ktorí vedia najlepšie hundrať a zmotávať nepochopiteľné diela, ostali radšej dlhšie s priateľmi na pive a venovali sa veciam, ktoré im naozaj idú.